Deň prvý - 15. 8. - Spali v Maďarsku
Prvé sklamanie, a výlet sa ešte ani nezačal! Mamky napiekli koláčiky, vypražili rezne a s napätím čakali, kedy príde dvanásta hodina, aby sa rozlúčili so svojimi deťmi a mohli si užiť desať krásnych dní. No prišla dvanásta hodina a dokonca aj trinásta a štrnásta a stále nič. To napätie by sa dalo krájať, no čo už, stáva sa a tak sme vyrazili o pár hodín neskôr. Každému z nás sa pri pohľade na náš fialový autobus rozbúchalo srdce od tej krásy a radosti, že je to konečne tu. Prvá zastávka pri Europa Shopping Center, kde sme sa zoznámili s našimi dvoma kamarátmi do dažďa, s Jožkom a Simonkou. Druhá zastávka bola Tesco, kde sme tiež strávili pár pekných hodín a nakúpili si dosť jedla a tiež alkalických batérii do fotoaparátov a kamier.
Potom sa to už naozaj začalo, super nálada v aute a starí kamaráti znovu pokope. Smer Budapešť, veľa energie a chuti spoznávať všetko naokolo tak, by som definoval začiatok. Nočná Budapešť bola ideálnym miestom pre zoznámenie sa členov výletu, ďalej krásny výhľad na Dunaj a rýchlo pokračovať ďalej ku Balatonu, prípadne nájsť miesto, kde si na noc môžeme rozložiť stany. Určite ešte nesmiem vynechať zmienku o tom, že v Budapešti sme natočili prvé video, kde sme tancovali pred dominantou daného mesta, to bolo dobré nakopnutie, ktoré nám vydržalo až do cieľa EuRoTripu - Berlína. Nechcem však predbiehať, vrátim sa k Maďarsku, kde nás čakalo nemilé prekvapenie, v podobe hľadania miesta na nocľah. Pri Balatone bolo takmer celé pobrežie obývané a schopnosť maďarských občanov komunikovať inak ako v maďarčine je fakt mizivá, ale to sme aj predpokladali. Kempingy sú drahé a tak sme skúsili odbočiť na cestičku pri poli, no keď sme vystúpili vrhli sa na nás doslova roje mušiek a komárov, tak sme to stočili spať a vyspali sme sa pri dodávke. Teda, aby som bol presný, niektorí v stane, niektorí v dodávke, a napríklad ja prvý a posledný krát v dodávke.
Deň druhý - 16. 8. - Kúpali sa v Benátkach
Ráno sme boli radi, že na nás obyvatelia miestnych lazov nezavolali mužov zákona. Do rakúskeho mesta Graz sme dorazili v tom najväčšom teple a aj keď s menšími problémami, predsa sme našli miesto na parkovanie. V tomto meste nás čakala krásna vyhliadka z kopčeka v strede mesta. Naše znalosti angličtiny a gramotnosť Rakúšanov nám pomohli nájsť tú správnu cestu ku vyhliadke. Na prvý pohľad bolo jasné, že už nie sme na Slovensku. Hore išiel výťah cez banícku šachtu priamo stredom toho kopca (za symbolickú cenu). Celé to vyzeralo krásne, boli to banícke chodby a pre nás obyčajných Slovákov neobyčajný zážitok. Výhľad bol krásny a samozrejme tam bolo čisto, zeleno a všade boli tabuľky označujúce smery k významnejším mestám a miestam. Tí lenivejší z nás ostali dole pri peknej veži a ostatní vybehli hore na hrad a na ešte vyššie miesto odkiaľ bol tiež krásny výhľad. Cestou dole sme sa dohodli na ďalšom programe a tiež sme si zatancovali pri veži na tom kopci s výhľadom na Graz za nami. Ako praví Slováci, ktorí nemajú kam ísť na záchod, sme našli najbližší podnik, kúpili si v ňom malé pivo a vystriedali sa všetci na záchodoch. Na margo však musím dodať, že mi to pivo chutilo. V tom podniku sme si tiež všimli miestnu špecialitu - párky s hranolkami. Úspešne sme cestou späť našli auto a vybrali sa smerom do Benátok.
Dostať sa do Benátok bez použitia, alebo tiež s použitím navigácie je fakt „zážitok". My sme to však zvládli a dokonca sme našli aj kemping, ktorý síce bol drahý, ale s výškou nášho auta (2,5m) sme si veľmi vybrať nemohli. V kempingu sme si vytiahli gril, slaninku a mäso a cítili sme sa ako v siedmom nebi, pred nami more, vedľa nás čakajúce večerné Benátky, čo viac môže chudobný človek zo strednej (východom ovplyvnenej) Európy chcieť? Po výdatnej večeri sme si pustili z nášho fialového autobusu hudbu a pokecali sme si. Z nášho parkoviska (parkovisko Tronchetto) do centra bol pekný kus cesty, ale vynechať Benátky by bol hriech. Tak sme sa teda vybrali prebudiť nočný život v Benátkach. Hneď pri vstupe sme takmer vyrazili opačným smerom, pretože náš vodca udal smer, ale pre istotu som sa ešte ja a Slepčo, ako „experts in foreign languages" (čo v preklade znamená - tí, čo sa nehanbia sa spýtať človeka na ulici na cestu) spýtali na cestu do centra a teta nás poslala opačným smerom. Ulice Benátok sú krásne - úzke a tmavé pre osamoteného človeka naháňajúce strach. Ani neviem ako k tomu došlo, ale zrazu sme sa všetci rozdelili na tri alebo štyri malé skupinky, čo je okolo polnoci v tmavých Benátkach mierna nevýhoda. Ja, Tóno, Andrej a Slepčo sme šli smerom ku Ponte di Rialto (najznámejší most Benátkach) a ďalej ku bazilike sv. Marka. Cestou, keď sme boli pod Rialtským mostom dostali Andrej a Slepčo úžasný nápad! Chceli sa vykúpať v Benátskych kanáloch a ja s Tónom sme boli z tej myšlienky úplne nadšený spolu s nimi. Keď sme videli, že to myslia vážne vytiahli sme kameru a foťák. Smola bola, že si Slepčo zložil okuliare, lebo keď to spravil tak práve prešla okolo gondola, ktorú tak veľmi chcel vidieť. Gondolier povedal po anglicky, že sa určite nesmú kúpať v kanáli, že tam chodí polícia, ktovie ako zistil, že sa chceli ísť kúpať, možno preto, že stáli na schodíkoch bosí a len v slipoch. Chlapci ale chceli zažiť adrenalín a tak to naozaj spravili a ja s Tónom sme popri smiechu stihli všetko natočiť, odfotiť a dokonca im aj preniesť veci na druhú stranu. Najkomickejšie bolo keď vchádzali do vody po schodíkoch, ktoré cez zelené riasy ani nebolo vidno. Obidvaja si skúsili, že sa dá ísť po tých schodoch aj po zadku a dokonca tiekla aj krv, ale ani to ich neodradilo. Na druhom brehu sa poobliekali a spoločne sme sa vybrali smerom ku námestiu sv. Marka, najznámejšiemu miestu v Benátkach. Celou cestou až dovtedy sme videli ceduľky na každom rohu označujúce smer ku námestiu a tiež smer ku mostu, ale tu za mostom sme nevedeli nájsť ani jednu. Tu sa prihodila celkom vtipná príhoda, keď ešte polomokrý Slepčo s riasami vo vlasoch prišiel ku policajtovi a spýtal sa ho na smer, a ten si zrejme nevšimol Slepčov podivuhodný vzhľad a ukázal nám kadiaľ ísť. Na námestí to bolo krásne, keďže bola noc, nikde nebolo ani človeka a my sme si tú chvíľu mohli naplno vychutnať. Naša situácia však nebola závidenia hodná, pretože sme boli v noci sami na druhom konci Benátok a ešte k tomu unavení. Tak sme zamierili od námestia sv. Marka ku kanálom a tam bolo strašne veľa zaparkovaných gondol. Prechádzali sme sa popri kanáli a bavili sa čo ideme robiť ďalej, keď vtom som zbadal displej podobný tomu, čo sú vo väčších mestách na zastávkach a ukazujú čas do príchodu najbližšieho spoja. Na displeji bolo 1:22, pozreli sme na hodinky a bolo presne toľko. Nebolo nám treba nič vravieť, utekali sme ku mólu a naskočili na loď! Ako neskôr vysvitlo bolo to Benátske MHD, ak sa to tak dá nazvať. Malo veľa zastávok cestou cez celé Benátky a medzi poslednými bolo presne naše parkovisko Tronchetto! Tak to bol pre nás zážitok na celý život, aj keď nás stál 6,5€. Cestou sme sa bavili, fotili, točili a užívali si ten krásny pocit, cítili sme sa ako najväčší frajeri, a to sme aj boli, pretože dostať sa o pol druhej z jedného konca Benátok na parkovisko tak rýchlo a pohodlne, to nezvládne hocikto. Ku nášmu kempingu sme potrafili úplne ľahko, a ako sme zistili Peťo, Tina a Matúš tam už boli. Čo však bolo horšie, bola správa, že Jožko a Simka sa vôbec nevrátili, čiže nás asi čaká „zábavné" ráno. Pod stromami asi tak dva metre od brehu na vyvýšenom múre sme si spravili chlapský kútik. Tam sme dopili posledný kus coly, a ja som si ľahol spať. Matúš, Slepčo a Lajtík dostali opäť raz úžasný nápad vrátiť sa spať do Benátok a nájsť Jožka a Simku. Ja by som tiež išiel, nebyť varovného signálu mojich fyzických batérii, ktorý oznámil mínusový stav. Tak som spal a v nesmiernej zime a vetre som sa budil, až neskôr úplne zobudil ráno.
Deň tretí - 17.8. - Rozbili im okno!
Ráno sme zistili, že Jožko a Simka sa úspešne vrátili a dokonca aj Matúš, Slepčo a Lajtík sa vrátili, po zbytočnej záchrannej akcii. Zbalili sme si veci, naložili ich do auta a vyrazili smerom na Miláno. Cesta ubehla rýchlo a v Miláne sme čoskoro našli miesto na parkovanie, ktoré sa nám stalo osudným, čo vysvetlím neskôr. Pre zmenu sme sa Ja a Slepčo vybrali spýtať sa niekoho, kde je najbližšia stanica metra. Pán policajt s krásnym talianskym prízvukom nám povedal, že hneď na konci ulice je zastávka „Lotto". Vybrali sme sa tam a kúpili si celodenný lístok na metro len za 3€. V pláne sme mali navštíviť kostol, hrad, námestie, Milánsky dóm a známu ulicu Montenapoleone. V metre sme sa rýchlo zorientovali a vystúpili sme pri kostole, ktorý bol síce pekný, ale to bolo asi tak všetko. Ďalej sme šli ku mestskému hradu - Castello Sforzesco. Bol to krásny pohľad keď sme vyšli z metra a pred nami bol hrad a veľká fontána. Pred fontánou sme sa stali obeťou triku jedného Senegalčana, ktorý nám na ruku zaviazal pekné farebné šnúrky a my sme boli nadšení, že je to zadarmo. Potom však povedal, že mu máme zaplatiť, a keďže sme už mali šnúrky na rukách, tak sme zaplatiť museli. Škaredé triky! Vo fontáne sme sa osviežili a natočili video s tancovaním. Hrad bol majestátny a za ním boli veľké záhrady. Ďalšia zástavka bola ulica Montenapoleone. Veľmi nás tam lákali lodičky za ceny okolo 1000 €, ale nakoniec sme sa rozhodli, že si ich nekúpime. Posledná a najlepšia zastávka bola Duomo - Milánsky Dóm. Krásna veľká bazilika a námestie. Po prehliadke kostola, kam dievčatá z tričkami na ramienka nepustili, sme sa išli najesť do McDonald´s. Nakoniec sme spravili ešte malý okruh, aby sme videli slávnu operu La Scala, ktorá pre mňa vyzerala až priveľmi fádne. Pekný zážitok bolo aj fotenie s karabiniermi (talianska Polícia), keď sa Slepčo spýtal, či sa s nimi a ich motorkami môžeme odfotiť, zrazu pribehli všetci a chceli sa odfotiť. Nebol by to Slepčo, keby sa jedného z policajtov nespýtal, či si môže dať jeho čiapku a už mu ju skoro aj zobral.
Keď sme prišli k autu, zostali sme stáť zamrazený od strachu. Okienko na predných pravých dverách bolo rozbité! Sklo bolo na zemi aj dnu v aute. Všetky tie myšlienky, ktoré nás napadli v tej chvíli: „Mám tam ešte notebook? Mám tam peňaženku? Sú tam GPS-ká? Mám tam mobil? Čo ideme robiť ... ?" Bolo nám jasné, že v ten deň, už skoro nič nestihneme, a celé je to zlé! Peťo volal a vybavoval. Vypálilo to tak, že sme šli do milánskeho Mercedesu. To bol pre nás chalanov riadny zážitok! Sto Mercedesov v rade vedľa seba a blízko Mercedesy AMG z objemom motora 6.3l a LCD displejmi na opierkach hláv, proste nádhera. Namiesto okienka nám tam dali priesvitnú fóliu, čo malo za následok celkom veľký hluk na diaľnici, ale čo už. Z Milána sme síce vyrazili neskoro, ale dúfali sme, že dobehneme meškanie. Cestovali sme dosť dlho a namiesto diaľnice sme išli popri pobreží v kopcoch. Bol to jeden z najkrajších úsekov celej našej cesty. Malé mestá a dedinky svietili a svetlá sa odrážali na hladine mora. Keď sme už boli neďaleko Monaka, chceli sme nájsť nejaké miesto kde prespíme. Bol to veľký problém. Snažili sme nájsť nejaký kemping, ale v jednom sa nemohlo spať mimo auta a druhý sme nevedeli nájsť, keď vtom sme zazreli v jednej zákrute takú záhradu bez plota a dalo sa tam vojsť aj s autom. Tak sme tam vošli, rozložili si karimatky, zaliezli do spacákov a zaspali.
Deň štvrtý - 18. 8. - Fialový koráb sa preplavil cez najdlhší tunel v Európe
Ráno sme zobudili a našťastie si nás opäť zrejme nikto nevšimol. Vyrazili sme rýchlo aj preto, že sme boli dosť nápadní. Do Monaka sme prišli krásnou kľukatou, úzkou cestou a našli sme prvý krát parkovanie v garáži. Z garáže sme išli hore na kopec ku kráľovskému palácu. Monako je krásne, ani neviem poriadne prečo, zrejme preto, že je na pobreží. Mne sa vôbec nepáči, pretože je tam nekonečne veľa hotelov a celé je to len o biznise. Hore pri paláci boli davy ľudí, krásny výhľad a staré mesto - Monaco Ville s úzkymi uličkami. Cestou sme videli aj obrovské luxusné jachty. Hore sme natočili video a potom sme všetci šli naspať do garáží, len ja a Slepčo sme si mysleli, že ešte ideme aj na druhú stranu toho útesu cez Monako Ville ku múzeu. Tak sme sa tam túlali a fotili a kamerovali. Keď sme sa vrátili spať ku palácu, tak sme sa čudovali kde sú všetci. Zavolal som Peťovi a nám došlo, že oni šli hneď dolu, a že už sú skoro pri garážach. Vtedy Monako zažili najrýchlejší zostup z toho kopca! Bežali sme dolu po schodoch ako o život, ďalej skratkami až ku garáži a tam pri aute nebol nikto. Nakoniec sme ich ešte aj predbehli!
Ďalej sme sa vydali do Nice. To bolo znovu iba pár kilometrov. V Nice sme rýchlo našli miesto na kúpanie. Dalo sa kúpať všade popri meste a bolo tam strašne veľa ľudí. Zaparkovali sme auto a prišli na najbližšiu pláž, kde bolo tých ľudí menej. Pri mori sme hneď pochopili, prečo sa to pobrežie volá azúrové. More bolo krásne čisté a modré. Voda bola akurát a pláž štrková. Boli tam aj menšie vlny, niektorí sme si ich dokázali poriadne užiť. Vykúpali sme sa, oddýchli si, a potom sme šli ja, Slepčo a Tóno na menší nákup, kde nám Slepčo predstavil sladké francúzske špeciality. Prišli sme na pláž a spravili si výborné špagety so syrom a boloňskou omáčkou. Spravili sme si ich na plynovej bombe rovno na pláži. Jedli sme ich všetci deviati z jedného hrnca, bola to pekná rodinná chvíľa. Potom sme ako praví Slováci prejavili a využili sprchy zadarmo a na pláži sme sa osprchovali so šampónom a sprchovacím gélom. Vyumývaní sme si ešte chvíľu užili krásnu pláž a potom sme vyrazili ďalej.
Náš najbližší cieľ bol vzdialený 534km - Ženeva. Cesta k nemu mohla byť popri Grenoble cez Francúzsko - 616km alebo naspäť cez Taliansko rovno na sever ku Ženeve - 534km. Táto cesta tiež patrila k tým najkrajším úsekom. Išli sme cez Alpy po vedľajšej ceste. To sme ešte nevedeli, aké veci nás čakajú. Najprv jeden dlhý tunel len pre jeden smer, ku ktorému sme došli po krásnych serpentínach a potom najdlhší tunel v Európe Tunel popod Mont Blanc - 46€ - 11,5km. Teraz pri spisovaní týchto spomienok som sa dosť vydesil pri čítaní informácii o tomto tuneli. Napríklad v roku 1999 sa tam stala veľká nehoda. V strede došlo ku nehode kamiónu a vďaka prúdeniu vzduchu v tuneli začali horieť autá naokolo a zanedlho bola teplota pri ústi 300 stupňov Celzia a v strede 1000 stupňov Celzia. Chyba bola napríklad v tom, že z talianskej strany ventilácia v tuneli fungovala tak, že namiesto odvádzania vzduchu, vháňala vzduch dnu a prakticky tam vznikla pec. Francúzskym požiarnikom sa po štyroch dňoch chladenia podarilo dostať dnu, kde našli 40 tiel zhorených na uhol. Takisto bola chyba v tom, že ešte 9 minút po vypuknutí požiaru svietila zelená, to znamená, že autá stále chodili dnu a šoféri nič nevedeli. Asi toľko k opisu môjho vydesenia. Odvtedy to však poriadne opravili a zmenili a investovali 350 miliónov eur tak by to malo byť fajn. Už bolo veľa hodín a začalo pršať, snažili sme sa nájsť miesto, kde by sme mohli prespať. Neďaleko od Ženevy sme našli pumpu a prespali sme tam.
Deň piaty - 19. 8. - V CERN-e zrážali atómy!
Ráno sme opäť vyrazili skoro a do CERN-u sme prišli okolo deviatej. Tam nás už čakali naši VIP sprievodcovia Mereky a pán Boris Tomášik. Najskôr sme navštívili projekt ATLAS, kde sme mohli byť len hore pri riadiacom centre, lebo dole pri LHC (Large Hadron Colider) bola teplota okolo 1 kelvina čo je -272,15 stupňov Celzia. Tak sme hore videli ľudí, ktorí boli na shiftoch a skúmali výsledky a údaje z LHC. Tam nám pán Tomášik vysvetlil aj základné body a ciele LHC a CERN-u celkovo, a tiež odpovedal na všetky naše otázky. Dokonca sme si mohli stlačiť aj tlačítko spúšťajúce alarm a museli nasadiť ochrannú prilbu. Potom sme navštívili expozíciu venujúcu sa všetkým možným výskumom, objavom a pokusom, ktoré sa v CERN-e udiali a prípadne aj dejú. Nakoniec sme navštívili expozíciu v CERN Globe, ktorá bola vcelku expresívna a dobre prepracovaná. Celá táto exkurzia po CERN-e bola naozaj skvelá a obohacujúca hlavne pre tých, čo tam boli prvý krát. Ja a Lajťo sme tam boli druhý krát, a to môže povedať naozaj málokto, že bol dva krát v CERN-e, a aj keď sme dole nemohli ísť, je to určite zážitok na celý život.
Po CERN-e nás čakala Ženeva. Zaparkovali sme pri Ženevskom jazere a vybrali sme sa smerom do centra. Išli sme cez Botanickú záhradu, kde sme videli pár veveričiek. Popri ceste bolo viacero pláží a hneď nás napadlo, že sa cestou spať okúpeme. Prišli sme bližšie k centru popri zaujímavej výstave glóbusov, ktorú ťažko opísať slovami, asi len tak, že každý glóbus bol inak vyrobený a predstavoval niečo iné. Už z diaľky sme videli známy gejzír Jet d´eau. Ako som pri zisťovaní výšky (140m) tohto vodotrysku zistil, nejde gejzír, ale o umelý vodomet. Je to vlastne voda z jazera vystrekovaná čerpadlami rýchlosťou 200km/h von (500l /s). Cestou naspäť sme sa rozdelili na dve skupiny. Slepčo a my zvyšní. Slepčo sa išiel pozrieť bližšie ku Jet d´eau a my sme sa išli okúpať. Šli sme ku skalnatej pláži a potom sme preplávali celkom pekný kus popri pláži ku dievčatám a ostatným čo nás čakali. Voda bola trochu chladná, ale čistá a bolo vidieť až na dno. Potom sme sa rýchlo ponáhľali, pretože večer okolo jedenástej sme už mali byť v Paríži a spať u Saleziánov. Cesta ubehla pomerne rýchlo, možno aj preto, že sme išli rýchlosťou 162km / h, čo bola kvôli obmedzovaču naša maximálna rýchlosť. Ulicu, kde bývajú Saleziáni v Paríži sme našli ľahko a stredisko ešte ľahšie podľa vysokej veže kostola, ktorá tam stála. Zvonili sme na bráne strediska a nikto sa neozýval, potom sme skúsili zazvoniť vedľa v kostole, kde sa svietilo. Vonku vybehol vysmiaty chlapík a vrelo nás privítal. Bol milý a celkom praktický. Slepčo s ním s ochotou komunikoval. Ponosili sme si veci z auta do veľkej herne, kde sme mali spať. Salezián bol riadne ukecaný až to pomaly Slepča prestávalo baviť, ale všetko nám dal a ukázal, dal nám aj kľúč, aj predlžovačku so svojej kancelárie a mapu metra a dovolil nám spať tam dve noci. Tak sme to aj mali v pláne, že tam prídeme večer, potom strávime celý deň v Paríži a potom prespíme znovu tam a na ďalší deň vyrazíme do Bruselu. Na večeru sme si spravili perfektné špagety s opečenou salámou, slaninou a morcadelou. Osprchovali sme sa a išli sme spať.
Deň šiesty - 20. 8. - Spoznali nočný Paríž
Vstali sme asi tak okolo jedenástej, čo napríklad mňa dosť mrzelo, pretože by sme mohli stihnúť toho viac, ale čo už. Aj mne dobre padol taký spánok. Mali sme celkom pekný plán a vyhliadnuté zastávky metra pri miestach kam chceme ísť. Tak sme prišli na najbližšiu zastávku metra - Alexander Dumas a z nej sme cestovali ku Palais Royal - kde je Louvre. Tam sme sa poprechádzali, niektorí zjednávali ceny, aby si kúpili Eiffelovky a niektorí sa fotili a natáčali hlúposti. Od Louvre sme pešo prešli veľmi namáhavú cestu až k víťaznému oblúku po ulici Champs Elysées. Táto ulica bola preplnená ľuďmi. Keď sme už boli blízko víťazného oblúku, videli sme na chodníku černocha, ktorý robil riadnu show. Tancoval a bol naozaj dobrý a aj celkom zábavný. Keď skončil ľudia mu dávali peniaze. Vtedy mi napadlo, že či by sme si nezatancovali s ním za nejakých 5 €. Šiel som za ním a on bol za! Len potreboval trochu času na vydýchnutie. Potom to bolo super! Pustil nám hudbu z jeho prenosného repráku, Tóno natáčal a bol to skvelý pocit tancovať s profesionálom. Už sa teším na video! Od víťazného oblúku sme sa zaviezli na zastávku Trocadero, kde sú krásne fontány a taktiež davy ľudí a rôzni umelci a tanečníci. Pod Eifelovkou sme sa zložili a ja s Tónom sme šli na nákup, Slepčo nás síce posielal opačným smerom, ale my sme si aj po dvoch rokoch pamätali cestu. Našli sme potraviny nakúpili džúsy, vody, chlieb, paradajky, olivy a vrátili sme sa k nim, kde sme si spravili naozajstné hody. Určite nesmiem nespomenúť príhodu keď Peťo vyhecoval Slepča, aby sa spýtal prísediacich a celkom pekných báb, či sa s nimi môže on a Lajtík odfotiť. Tak sa Slepčo spýtal a aj napriek miernemu udiveniu sa baby predsa odfotili. Tu sa náš brat Jožko nezaprel a hrdo pribehol a zúčastnil sa fotenia. Nasledujúca zastávka boli Parížske katakomby. Ja som tam strašne chcel ísť, ale keď sme prišli bolo sedem hodín a vstup bol len do piatej! Veľmi ma to mrzelo, pretože som čakal, že EuRoTrip bude aj o tom, že niekam pôjdeme, niečo navštívime (teda to som si myslel kvôli tomu, že sme si mali vziať vreckové 100 € , ale to asi bolo na veci čo si kúpime...). Okrem toho ma to veľmi zaujalo, že vstup len za 4 €, okruh 2 km, 20 m pod zemou. Navyše sem teraz pridám pár faktov, ktoré ma fakt ohromili a zaujali a sú adresované napríklad aj Lajtíkovi, ktorý ma chcel presvedčiť aké sú tie katakomby pod Rímom brutálne lepšie. Čiže k veci, hneď pri vstupe víta návštevníkov tabuľka s nápisom: „Stoj! Tu začína ríša mŕtvych!“ Dole vedie 130 schodov, je tam teplota 14 stupňov Celzia a ešte pred vstupom vás kontrolór vstupeniek upozorní, že ak máte klaustrofóbiu tak, určite dole nesmiete ísť. Cintoríny boli úplne preplnené, boli rajom pre krysy a bol tam brutálne nechutný zápach. Riešenie bolo iba jedno – katakomby, alebo inak napísané dávať kosti pod zem. Dole je zápach vďaka klimatizácii znesiteľný a taktiež bol celý 2 km dlhý okruh zrenovovaný. Dole ležia kostí revolucionárov, ako Robespierre alebo Danton. Dokopy sú tam pozostatky asi 7 miliónov ľudí!!! Parížske podzemie je deravé ako ementál - pretkané chodbami a pivnicami pod nimi a stokami sa krížia tunely metra v dvoch vrstvách pod sebou. Verejne prístupný je len zlomok, celkovo majú katakomby pod Parížom asi 300 km!!! Chodby boli útočišťom pre pašerákov, revolucionárov, odbojárov. V 80. rokoch bol dokonca zriadený zvláštny policajný oddiel na chytanie votrelcov, ktorí tam organizovali zakázané výlety a neviazané večierky. Ešte dnes sa katafilovia schádzajú na podzemných miestach ako „Nemecký bunker" z nacistických čias, alebo na „Pláži", pivnica s pieskovou dlážkou, aby tam usporiadali oslavu s jointom alebo pivom. Pred štyrmi rokmi polícia dokonca objavila v hĺbke 18 metrov pod námestím Trocadero(kde sme boli!!!) kinosálu so stoličkami, plátnom, barom, toaletami a telefónom! Keď na miesto prišli neskôr úradníci, aby zistili odkiaľ bralo toto podzemné kino elektrinu, našli tam už len lístok s výzvou: „Nehľadajte nás..." Toľko ku Parížskym katakombám
Odtiaľ sme šli na známy ostrov na Seine - Ile de la Cité - kde sa nachádzajú baziliky Saint- Chapelle a Notre Dame. Cestou ku bazilike Notre Dame sme videli ako požiarnici hasili požiar a znovu pár pouličných umelcov. Od Notre Dame sme šli k poslednej našej zastávke - štvrť Montmartre. Tam sme vystúpili a hneď sme si uvedomili, že sa nejako zotmelo, aj doslova, ale aj v prenesenom význame slova. Po jedení v McDonald´s sme vyšli dlhými schodmi ku bazilike Sacre-Coeur. Hore sme stretli kamarátku Miku s priateľom z Banskej Bystrice. To bol veľmi veselý moment, keď sa kamaráti z Banskej Bystrice stretnú v Paríži! Vošli sme dnu do Sacre-Coeur a tam práve bola omša, zostali sme až do konca a potom vyšli von. Tam to žilo, Senegalskí predavači predávali Heinekeny a pár sme si ich aj kúpili. Od baziliky bol pekný výhľad na Paríž, sedelo tam na schodoch veľa ľudí a bolo tam aj pár spevákov. Počul som, že neďaleko od Sacre-Coeur je aj slávna ulica - Moulin-Rouge. Ešte musím spomenúť príhodu, kedy bolo krásne vidno ako Senegalčania vymenili po zotmení sortiment a núkali vám svoj materiál: „Good grass from maroko!". Jedna zastávka metra a boli sme na slávnej Moulin Rouge. Prejsť tou uličkou bolo veľmi vtipné a každý z nás vie prečo, preto to tu nemusím rozpísať do detailov. Nakoniec sme sa odfotili pri slávnom Mlyne na Moulin Rouge a šli sme „domov" ku Saleziánom. Cestou sme však stretli človeka, ktorý zmenil naše plány. Volal sa Chuck a bol mierne spoločenský unavený. Volal nás na párty do klubu, kde je zadarmo diskotéka a je to pár zastávok metra od tej našej. My ako mladí a hlúpi, po väčšine, sme sa hneď zmotali na ich ponuku. Prišli sme ku Saleziánom, osprchovali sa, navoňali sa a mohli sme vyraziť na diskotéku. Šli sme posledným metrom o pol druhej, čiže cesta spať bola veľmi otázna. Klub sme našli poľahky, vošiel som dnu, našiel som Chucka a vyviedol ho von, kde sme si pokecali. Potom sme sa ja a Slepčo zoznámili s dvoma Francúzkami, z ktorých jedna mala španielsky pôvod. Veľmi sa čudovali, ako je možné, že Slováci vedia dobre po anglicky, francúzsky a dokonca niečo aj po taliansky a španielsky. Chvíľu sme boli aj dnu, kde hrali veľmi podivuhodné pesničky na tancovanie. Nám však boli známe, spomeniem aspoň interpretov Arctic Monkeys a U2. Potom sme vyšli von, kde sme spoznali kamaráta černocha z Maroka, bol to fakt riadne veselý chlapík. Tiež sme spoznal Vladimira, ktorý bol Francúz s koreňmi z Česka. Pokecali sme si s ním a dal nám adresu na jeho kapelu na myspace. Tiež sme stretli chlapíka, ktorý strašne chválil naše farebné tričká, opakoval to stále dookola, že sme perfektne zladení. Celkom nás to pobavilo. Diskotéka už pomaly skončila a tak sme sa museli vybrať smerom ku Saleziánom, bolo to asi šesť zastávok metra a my - teda aspoň ja určite som bol úplne mŕtvy od únavy. Slepčo ten zalomil už skôr a odišiel pešo. My sme išli popri metre a kúpili sme si divné Hamburgery v nejakom fastfoode. Lajtík, Matúš, Jožko a Simka chceli ísť pešo, ale ja som úplne zaspával, tak som si sadol na schody pri zavretých dverách metra. Oni boli len neďaleko a ja som si tam pospával. Spýtal som sa nejakého Francúza, kedy otvoria metro. Povedal, že za 15 minút. Prešlo 15 minút a nič, potom som sa znovu spýtal nejakej Francúzky a ona povedala, že ďalších 15 minút. Tak som teda beznádejne počkal a tie poondiate dvere sa otvorili! Jožko, Matúš, Simka a Lajtík nevidno z kadiaľ pribehli a my sme chytro zišli dole (na čierno cez turniket) na stanicu. Mali sme asi ešte 20 minút. Tak som ešte aj tam zaspával. Potom prišlo metro a odviezlo nás na našu zastávku. Ani revízor nás nechytil. Vliekol som sa za nimi ako chodiaca mŕtvola, až sme prišli ku saleziánskemu domu. Tam sme museli preliezť cez bránu, pretože Tóno, ktorý nám sľúbil, že keď mu zavoláme sa zobudí a otvorí nám spal ako zaťatý. Pri preliezaní som si na ostrom plote prepichol nohavice (a aj do nohy trošku), tak som ich zakrvavené odložil do tašky a ľahol si spať.
Deň siedmy - 21. 8. - Ochutnali Bruselské wafle
Vstávanie bolo namáhavé, pretože sme šli spať okolo šiestej keď už vychádzalo slnko. No podarilo sa nám to. Saleziánovi Celestínovi sme dali ako dar naše víno a 30 €. Vyrazili sme smerom do Bruselu. Bolo to asi 300km. Ešte pred odchodom sme si nakúpili jedlo a pitie. V Bruseli sme našli miesto na parkovanie neďaleko Atómia. Ale keď sme prišli bližšie čakalo nás sklamanie - bola tam nejaká veľká párty City Parade Atomium za 5 € a ku Atómiu sa nedalo ísť. Tak sme išli a zaparkovali blízko centra. Potom sme prešli ku hlavnému námestiu, kde bola krásna radnica. Cestou sme si kúpili slávnu a známu belgickú čokoládu. Na námestí sme zatancovali a išli sme pozrieť aj sošku cikajúceho chlapčeka - Mannekin Pis. To nás sklamalo, bola to úplne maličká socha chlapca, ktorý cikal a mala na sebe šaty, ktorých ako som čítal je fakt riadne veľa. Všetci turisti sa pri tej soške fotili akoby to bolo niečo úžasné. Tento svet je fakt zaujímavý. Niekto spraví sošku cikajúceho chlapca a ani nevie, že raz sa pri nej budú fotiť tisíce ľudí denne. Som človek zvedavý, a preto som si znovu niečo o tej soche pozrel na internete a zistil som, že je slávna preto, že prvá zmienka o nej je z roku 1377, čo je fakt dosť dávno a tiež je symbolom Bruselu a symbolom slobody. V niektoré slávnostné príležitosti zvykol cikať víno alebo pivo, čo značne prispelo k jeho popularite.
Cestou späť sme sa zastavili na námestí a niektorí si kúpili wafle. Vyzerali veľmi chutne, a to teda, že aj boli! Aj keď som ich nejedol, došlo mi to z reakcií jediacich. V Bruseli sme mali menšie potýčky a sváry, pretože niektorí chceli ostať spať tam na tej párty a niektorí sme chceli ísť ďalej tak, ako to bolo naplánované. Už sa zotmievalo, keď sme stihli pobehať budovy Európskej Rady, Konferencie, Parlamentu, Kongresu, Súdu, Senátu, Vlády, Premiéra, Prezidenta...až sme prišli do parku kde bol krásny rybník. Dostali sme úžasný nápad hodiť tam Slepča. Bol milý a mierumilovný a povedal nám, že má hodinky, okuliare a vo vrecku mobil. Tak sme mu tie veci zložili a hodili ho tam. Vzápätí nás zaliala spŕška slov, ktorú veľmi vďačne vynechám. Lajtík ako pravý kamarát do dažďa respektíve rybníka skočil za ním. Tak sa chlapci okúpali a potom sa prechádzali mokrí s nami, čo som im veľmi nezávidel. Nakoniec po toľkej nervozite a stresoch sme vlastne zistili, že sa nám na tú párty nechce, a tak sme vyrazili smerom na Amsterdam. Vynechali sme Rotterdam a Haag. Spali sme neďaleko Amsterdamu na pumpe. Musím ešte spomenúť, že večer na pumpe sme stretli fajnú skupinku Holanďanov z autobusu, ktorý nás zaujal. Mal otvorený priestor, kde bývajú batožiny, ale tie tam neboli. Boli tam obrovské repráky a hrala z nich elektronická hudba a na celej pumpe vonku tancoval obsah autobusu. Ten potom odišiel, ale v ušiach nám ešte stále pri zaspávaní hrali basy z tých reprákov.
Deň ôsmy - 22. 8. - Amsterdamské harašenie
Vstali sme a vyrazili na cestu do Amsterdamu, kde sme našli ľahko miesto na parkovanie. Ponáhľali sme sa na omšu, ktorú sme stihli, ale keďže bola holandsko-latinská, tak sme z nej až tak veľa nemali. Bola aj dosť dlhá, ale čo bolo perfektné, bolo to, aký zbor na nej spieval. Krásny chorál, ktorý sme na takejto omši v Amsterdame vôbec nečakali. Po omši sme šli na námestie, a len tak sme sa prechádzali. Tu sme videli perfektného artistu, ktorý bol asi najvtipnejší, zo všetkých, čo sme na ceste videli. Vtipy vravel po anglicky a naozaj stáli za to. Spomeniem pre ukážku napríklad jeden, keď sa snažil motivovať ľudí k tomu, aby mu hodili peniaze, najskôr vravel, že 5 € je ideál a tak ďalej, až došiel k 50 centom a povedal: „Toilets in burger-king on the corner costs 50 cents, but my show is bigger entertainment that your shit, so I will be glad if give me only 50 cents", takže asi tak, dúfam, že som to dosť autenticky podal. Potom sme išli pre zmenu do McDonald´s, kde sme sa najedli. Nakoniec sme sa prechádzali po uličkách Amsterdamu popri kanáloch a bol to nádherný pohľad na ten iný pulzujúci život na vode, kde behali lode a loďky hore-dole a na nich sedeli rôzni ľudia, užívali si deň, popíjali šampanské alebo vínko, alebo sedeli v záchranných vestách a kŕčovito sa držali okrajov loďky. Amsterdam je pekné mesto, ale z istých dôvodov musím súhlasiť so Slepčom, že deti by som tam vychovávať nechcel. Cestou sme navštívili aj Red District, niečo ako Moulin Rouge v Paríži, čo bol pre nás bláznivých mladých tiež dobrý zážitok. Potom sme už len našli auto a vyrazili smerom do Kolína. Blízko pri Kolíne sme našli pumpu a tam sme sa rozhodli si ugrilovať klobásky a spať. Musím ešte spomenúť, že celou cestou husto pršalo a keď sme zastali na druhej pumpe tak chvíľu ešte pršalo a potom sa krásne vyčasilo, dokonca aj slnko vyšlo. A tiež si myslím, že Nemecké diaľnice sú perfektné, sú zadarmo a ako sme videli tak vodiči si tú neobmedzenú rýchlosť aj patrične užívajú. Zistili sme to podľa toho, že nás začali občas predbiehať autá, čo dovtedy bola pre náš fialový koráb vec nevídaná.
Večer na tej pumpe bol veľmi zaujímavý, aj keď predvídateľný. Bola to sranda a veľa z nás si na to bude ešte dlho spomínať. Grilovanie vyšlo super, až na to, že sme vonku nechali skoro všetko zvyšné jedlo, čo sa týka chleby, klobásy, chladnička a gril a v noci bola búrka. No čo, stáva sa. Našťastie mal Peťo veľký stan, kde by sa v pohode vyspali aj ôsmi ľudia. Ja som šiel spať skôr a ako som počuj tak Lajťo a Peťo si v noci ešte dávali žúrku a počúvali z rádia Radiohead.
Deň deviaty - 23. 8. - Štartovali káblami od Maďara!
Ráno sme sa prebudili aj keď ťažko, ale predsa. Poumývať tak zašpinený riad, zahodiť nechutne zmoknuté jedlo a všetko možné, to teda bola robota ako pre mňa vyšitá. Tak som sa vybral na močom smrdiace WC aj s Tinkou umyť riady. Veci sme pozbierali, poukladali a ja som šiel dopredu v aute a mal som zlú predtuchu. Skúsil som naštartovať a nedalo sa. Bolo nám to jasné - baterka bola úplne vybitá, že sa vôbec nedalo ani naštartovať. Hneď som šiel k najbližšiemu autu. V ňom bol chlap, ktorý bol ochotný nám pomôcť ale nemal káble. Tak som šiel ďalej, skúsil som dva kamióny a vedľa stál tiež Mercedes Sprinter, ktorý bol nejakých špeciálnych policajtov, či nejakej diaľničnej služby. Tam mi teta hneď povedala: „No cable," a ako aj predtým kamionista, že mám ísť ku SOS búdke a zavolať pomoc. Povedal som Peťovi, že to mi radili, tak sme tam šli ja, Peťo a Lajtík, ako znalci nemeckého jazyka. Boli tam dve tlačítka, jedno pre servis a druhé zrejme pri nehode pre pomoc. Tak sme čakali dobrú chvíľu kým to teta zodvihla. Zistili sme, že teta čo robí v SOS servise nehovorí po anglicky. Veľmi zaujímavý fakt, ktorý zrejme znamená, že na nemeckej diaľnici sa môžu pokaziť výlučne autá nemecky hovoriacich ľudí. Teta od nás chcela milión informácii od farby auta, cez telefónne číslo až po meno matky za slobodna. Prestávalo sa nám to páčiť pri údajoch potrebných ku platbe. Vtom som v diaľke zbadal nízkeho chlapíka ako v rukách nesie červeno-čierne káble. Hneď som sa za ním rozbehol a zastavil ho. Skúšal som angličtinu ale neuspel som. Prišiel Matúš a spýtal sa ho na nemčinu, no stále nič. Usúdil som, že bude Holanďan. Jediné, čomu sme z jeho komunikácie rozumeli bolo toto - ukázal na svoje auto (zhodou okolností Mercedes Sprinter, len skriňový) povedal „auto" potom prekrížil ruky a rozpažil a povedal „kaput". Vtedy som si pomyslel, že zrejme zažil ešte aj dinosaurov, mal som strašnú chuť sa ho spýtať ako vyzerali, len som nemal ako, lebo jeho posunková reč mi bola neznáma. No, pointa nám vyšla, pretože šiel s nami aj s káblami k nášmu autu. Cestou som zavolal ochotného chlapíka s malým pickup-om Opelom. Otvorili sme motory, malý chlapík založil káble, červený na baterky na oboch autách a čierny na kov na kapote - karosérii. Potom chlapík na Opli naštartoval. Malý chlapík ukázal dlaňou hore dole, čo sme pochopili tak, že máme pridávať plyn. Ja som bol pri Opli najbližšie, pozrel som na ochotného chlapíka ten prikývol, tak som si sadol dnu a túroval som. Túroval som, túroval a ešte aj túroval. Prešlo pár minút a potom malý chlapík ukázal rukou, akože otáča kľúčom, čo Peťo pochopil a skúsil naštartovať, no ešte nešlo. Skúsil to ešte pár krát a potom to naskočilo! To bolo super, cítil som sa celkom hrdo, lebo som nám trochu pomohol. Potom sme šli my na našom reinkarnovanom fialovom korábe ku Sprinteru Maďara ako vysvitlo podľa ŠPZ a jeho motor sme pomocou nášho silného nakopli za chvíľu. Dali sme mu aj ochotnému chlapíkovi po dve Stelly Artois.
Do Kolína sme prišli v pohode za chvíľu. Na pláne sme mali Kolínsky dóm a to je tak asi všetko. Najskôr sme šli s Tónom do lekárne, kde si kúpil nemecký Bioparox. Ten rozhovor Lajtíka v lekárni s tetou vo mne ešte viac upevnil zlý vzťah k nemčine ako takej. Potom sme sa snažili nájsť McDonald´s, čo sa nám po chvíli aj podarilo. Zistili sme, že v Nemecku boli ceny v McDonald´s konečne nižšie, respektíve rovnaké ako u nás. Tak sme sa najedli a potom stretli na schodoch pred Kolínskym domom. Pre „zmenu" sme čakali na Jožka, Matúša a Simku. Keď prišli tak sme spolu šli dnu, ten kostol bol krásny a obrovský. Obyčajný smrteľník si v ňom uvedomí, aký je malý oproti Bohu a akú veľkú silu má viera. Vrátili sme sa k autu a pomocou navigácie sme sa dostali ku obchodnému domu, kde sme nakúpili znovu nejaké potraviny a pitie. Ponáhľali sme sa aby sme stihli byť okolo 21:00 v Berlíne. Skoro nám to aj vyšlo, prišli sme 21:30 a vďaka môjmu a Lajtíkovu úžasnému pozorovaciemu a orientačnému zmyslu sme našli Saleziánsky dom v Berlíne. Tu musím na margo poznamenať, že by to zvládol aj Slepčo, ale ten vtedy nesedel pri mne a Lajtík ho celkom dobre zastúpil.
U Berlínskych Saleziánov sme mali možnosť vidieť aký je rozdiel medzi Slovenskom a Nemeckom. Dvere na fotobunku, vrátnica ako na hoteli, kamery, kaviareň, všetko nové a luxusné. Prišiel Christian Kunze a ukázalo sa, že je to super chlapík, bol milý, ústretový a mladý. Dal nám takú kľúčenku, ktorou sa dali otvárať vonkajšie dvere. Ďalej nám ukázal krásne nové sprchy, kuchynku so všetkým riadom. Baby nechal spať hore v izbe s dvoma posteľami. Nás chalanov dal spať do zasadačky a to všetko zadarmo! Tóno si vybavil sieťový kábel a strčil ho do zásuvky, ktorá bola v každej izbe a šiel mu net. Osprchovali sme sa, spravili si výbornú večeru - cestoviny s opečenou salámou a výbornou zmixovanou omáčkou. Niektorí si dali instantné polievky. Výdatne sme sa najedli aby sme už neboli lační, a potom sme sa dokonca konečne zahrali Bang-a. To bolo fajn, až na to, že sme zaspávali. Lajtík mal v hre postavu Jima, čo sme všetci veľmi uvítali a dosť sme mu pomohli. Pustili sme si dobrú hudbu a zaspali sme.
Deň desiaty - 24. 8. - Nakoniec ostal trochu smutný
Vstávanie bolo fajn, konečne znovu normálne spanie, teda určite lepšie ako spanie pri pumpe. Zbalili sme si veci, najedli sa Cinies-Minies a ovsenej kašičky a vyrazili sme do Berlína. Parkovanie sme našli na parkovisku v centre. Pozreli sme si Branderburskú bránu, pod ktorou sme si zatancovali, myslím posledný krát. Potom sme sa prešli popri rieke a prešli popri radnici. Vtedy som si uvedomil obrovské mínus Berlína (napríklad oproti Parížu) a to, že tam nikde naokolo neboli záchody, ani v metre, ani nikde! Všade davy ľudí, všade ľudia, žiadne kríky, stromy. Až potom za pár minút sme našli malý parčík, kde očividne ľudia chodia na veľkú aj malú stranu* už dávno. Na zemi cez cestu prechádzal pás kociek, ktorý ukazoval líniu kadiaľ išiel Berlínsky múr. Snažili sme sa dostať na Alexander Platz a cestou sme šli cez námestie, ktoré bolo veľmi zaujímavé. Opísať sa to dá ako obrovský labyrint (je to pomník obetiam holokaustu, ak si dobre pamätám - aj na fotke). Pomaly sme sa podľa smerovníkov dostali ku Charlie Point kam sme chceli ísť. Tam je múzeum Berlínskeho múru. Predtým tam bol Berlínsky múr a na jednej strane boli Ruské tanky a na druhej strane tanky Američanov, západu. Dodnes tam stojí búdka a živý vojak v uniforme. Hneď oproti bol McDonald´s, čo sme náležite využili. Chceli sme ísť cestou naspäť ku autu, ale rozhodli sme sa ísť popri zvyškoch Múru. Bol to zaujímavý a smutný pohľad, a ešte smutnejší rozhovor s Lajťom, keď som sa snažil pochopiť aká bola pointa Berlínskeho múru a rozdelenie tohto krásneho mesta a ľudí v ňom. Veď, vojna skončila! Smutné ako sa človek ničí sám.
Úspešne sme našli auto a nechceli sme ísť zlým SMER-om ale radšej sme šli po dobre CESTE do Banskej Bystrice. Bolo pred nami 724km. Keď sme prešli cez Poľské hranice okamžite nám došlo, prečo sa za poľské diaľnice neplatí. Skôr mi to pripomínalo Rallye Dakar. Mne tento úsek prišiel smutný, lebo sme sa ani tak veľmi nemali na čo tešiť. Samozrejme, že predstava ustlanej postele a vane je pekná, ale EuRoTrip je EuRoTrip. Tak sme napokon po pár zastávkach došli do Banskej Bystrice. Ešte pred ňou nás prvý krát po 5000 km porušovania predpisov po celej Európe zastavili policajti. Bola to len Colná správa. Spýtali sa odkiaľ a kam ideme, zrejme si mysleli, že Peťo preváža utečencov. Potom šli do zadu, kde sa Peťa spýtali, či máme drogy alebo zbrane. On odpovedal, že to je v pohode, že všetkého máme dosť, a tak nás pustili ďalej. Tak sme šli na „mašlu“* a rozlúčili sa so Simkou. Bolo to celkom smutné, lebo si myslím, že je to milá baba a neviem kedy sa zas uvidíme. Zjedli sme „mašlu“ a išli sme odprevadiť Jožka na stanicu, čo tiež nebolo dva krát veselé. Potom sme vyložili Tinku a prišli do Sásovej. Zrazu bolo v aute veľa miesta. Ďalší na rade som bol ja. Vystúpil som, zobral si veci a ľahol si do ustlanej postele. Ach, ako rád by som si tých desať dní zopakoval.
_____________________________________________________________
*strana - archaický výraz pre vyjadrenie slova potreba - veľká / malá potreba
*mašla - Banskobystrický nonstop otvorený fastfood
