Dnešný deň by bol taký istý ako väčšina cez skúškové obdobie nebyť toho, že som videl zaujímavú a celkom veselú vec. Musím sa o ňu s vami podeliť. šiel som z omše od kapucínov naspať na privát a zbadal som šalinu. Linka číslo dvanásť. Ničím výnimočná, síce nová šalina ale takých je tu veľa. Takmer každý deň ju vidím, veľa krát som ňou šiel ale ani raz som si neuvedomil to ,čo dnes. Ako som už spomenul je to linka číslo 12 a smer kam ide je mestská časť Komárov. A dnes prvý raz som sa na to pozrel inakšie. Šalina a na nej napísané 12 komárov! Celkom vtipné a tá predstava. Ktovie kto si to tiež uvedomí. Prečo vlastne som sa dnes na to pozrel inak? Odpoveď neviem a asi vedieť nebudem.
Tak je to aj s inými vecami, ktoré si človek zrazu uvedomí. Napríklad keď s niekým trávite veľa času, možno až priveľa a dávate mu kus seba a zrazu... Keď ten človek odíde tak až vtedy si uvedomíte akú mal cenu, a že vo vás zanechal kus seba aj on. No čo, život je niekedy krutý, alebo skôr sme my príliš rozmaznaný, neskúsený a nepripravený na skutočný život. Iné veci sú kruté, napríklad dať na informatiku čisto teoretický predmet a chcieť od študentov aby sa naspamäť naučili poučky zo sto stranovej študijnej opory. Aha, to je život, teší ma, ja som Martin. Ináč ako? Ja nič moc. V rámci neskorej hodiny nočnej sa odoberiem do ríše snov. Ale len tak medzi riadkom aj to je zaujímavá vec. Odkiaľ sa to berie v hlave človeka? Sny. Minule sa mi snívalo, že som v noci z okna môjho gymnázia pozoroval s priateľkou zásah kukláčov. Zakrádali sa ku detskému gumenému bazéniku kde bol zrejme zločinec. Zneškodnili ho paralyzérom, ktorým zelektrizovali vodu, teda asi skôr zabili ako zneškodnili a potom si už nepamätám. Škoda, že si človek nepamätá každý sen... alebo škoda, že človek nesníva o tom, čo si pamatá. Fakt je veľa hodín, dobrú noc. M. F.